Pozdravujem vás, lesy, hory... veršovaných kníh!  

Posted in ,

Nikdy som nemala rada poéziu, pretože mi pripadala nepochopiteľná. S odstupom času hovorím, že jediná nepochopiteľná vec bolo redukovanie poézie na metafory, personifikácie, prozódie a typy rýmov... až vám napokon namiesto zážitku ostane nekonečná frustrácia, že pokiaľ nebudete na drogách, nikdy zmysel tých kravín nepochopíte.

A potom som objavila knihy vo veršoch, ktoré na všetko toto kašlú a... a zamilovala som sa.
Verte mi, poézia a ja máme odvtedy oveľa lepší vzťah.
No nestojí to za pokus aj vám?

Poeticky ranená breza

Zahraniční blogeri celý tohtoročný jún riešili vrámci mesiacu "povedomia o duševných chorobách" knihy na všetko od depresie až po anorexiu. I Don't Want To Be Crazy od Samanthy Schutz mi skočilo do očí v nejakom dlhom predlhom zozname, na ktorý som náhodou narazila. 

Že bude kniha veršovaná mi uniklo úplne. Predstavte si moju radosť, keď to vyšlo najavo - a predstavte si tie Vianoce, keď tá kniha bola úplne super! Nemala by som sa radovať, pretože kniha je podľa skutočných udalostí a z duševnej choroby je choré mať radosť - ale pri čítaní som sa takmer na každej stránke zastavila s chuťou si niečo zvýrazniť.

Samantha odchádza na vysokú, ktorá je presne taká obyčajná, ako ju všetci poznáme. Sen o novom živote sa rozpadá rovnako rýchlo ako omietka na internátnej izbe. Samantha je sklamaná, nastúpia záchvaty úzkosti, ktoré jej komplikujú všetko od chodenia na hodiny až po nadväzovanie priateľstiev, až sa z nej stáva úplná troska, ktorá nemôže prestať myslieť na to, akým smerom by sa jej život bez duševnej choroby uberal. Inými slovami: I don't want to be crazy.

I know I feel this sick because I haven’t eaten much.
I know that.
It makes sense, it is logical,
but there is this other part of me,
this really loud part, that is screaming, “Something is wrong.
You are seriously sick,
the kind of sick that comes out of nowhere and kills you
before you even have the chance to get to a doctor.

Táto kniha je jedinečná možnosť, ako si bez podpisovania zmluvy na dobu neurčitú vyskúšať žiť s duševnou chorobou. Verše Samanthy Schutz úplne zmažú tú bariéru "je to len kniha" a oblapia vás v strachu, zmätení a nešťastí. Vedľajší účinok? Zase budete o niečo viac neznášať všetky newadultky, ktoré z depresií robia základ na romantické situácie.

Elegantný topoľ

Druhá kniha, na ktorú vás chcem upozorniť, je Heaven Looks a Lot Like the Mall od Wendy Mass. Tessa dostane loptou do hlavy a skončí v bezvedomí v nemocnici, kde jej pred očami prebleskne celý život...

...ktorý prekvapivo nemá s obchoďákom veľa spoločné, ale nevadí. Pretože časom ÚPLNE zabudnete aj na nejakú nehodu a aj na nejaké obchody. Zabudnete dokonca aj na to, že je kniha vo veršoch, ktoré sú totiž také dlhé, že sa dajú čítať ako súvislý text. A napokon zabudnete aj na to, že čítate. Len sa ponoríte do príbehu a zbohom spánok.

Dej sú také klasické zážitky zo života - kamarátstva, lásky, problémy s rodičmi... nič mimoriadne. Ale všetko to má úplne iný nádych vďaka hrdinke. Tessa je zlomyseľná, klamárska, nečestná a strašne sympatická potvora. Autori často nevedia nájsť hranicu, kde je vám nepríjemná hrdinka ešte sympatická, ale Tessa ničí všetko okolo seba tak famózne, že jej musíte držať palce. Ja držím palce autorke, nech sa jej podarí napísať ešte veľa podobných kníh.

Umelá vianočná jedlička

Úplne opačnú situáciu nájdete v May B. Slovné spojenie "fast-paced novel" získava úplne iný význam, keď si všimnite, že na každej stránke máte tak 5 veršov po 3 slová...

Príbeh je rovnako jednoduchý: May pomáha samote ďaleko od civilizácie, keď jedného dňa napadne sneh. May je doma sama, domáci sa asi nevrátia a May sa musí rozhodnúť: vydať sa domov, alebo sa pokúsiť prežiť.

Poznámka pod čiarou: dá to oveľa väčší zmysel, keď sa po pár desiatok strán dovtípite, že sa to odohráva v devätnástom storočí.

Toto všetko je brutálne dobrý nápad, ktorý sa tváril ako nové Inside Out and Back Again (-recenzia-)... a zhorel na tom, že ani jedna jediná stránka vo mne nevyvolala žiadnu reakciu. May tvrdo pracuje? No a čo. May je sama? Žiaden problém. May umiera? Čo s tým mám ja akože spoločné? Desať bodov za snahu, nula za prevedenie. Spolu päť a úplný priemer.

Forget Me Not sľubuje, že vynahradí všetko, v čom May B. sklamala. Pravda? Vynahradilo by, keby nemalo dva maličké problémy:

Prvý: milión postáv, milión uhlov pohľadu, milión problémov, nič zaujímavé. Oficiálna story znie takto: Ally chce spáchať samovraždu a ostane zaseknutá niekde medzi životom a smrťou, Elijah vidí duchov a môže "polomŕtvej" Ally pomôcť. Ibaže, dobrá rada do života - keď raz budete písať veršovanú knihu, nesnažte sa pomenovať, charakterizovať a zapojiť do deja každú jednu postavu, ktorá sa vám v príbehu mihne. Docielite akurát tak toho, že si čitateľ po chvíľke nebude istý ani to, či ešte stále číta rovnakú knihu.

Druhý: kniha nemá konca. Oficiálne tu zase máme len nejakých 400 strán, čo neznie tak zle, keď si vezmete že je to vo veršoch, ale... ale uughr. Keď budete na 400 stranách riešiť len milión postáv a na nejaký dej zabudnete...

...tak ja veľmi rýchlo zabudnem na túto knihu. Dúfam, že aj vy hneď zabudnete, že ste o nej niekedy počuli.

Prehnane smutná vŕba

Dust of Eden som vyhrabala niekde na Tumblri s tým, že pôjde o príbeh japonskej rodiny, ktorú Američania počas druhej svetovej vojny zatvoria do internačného tábora (čo aj šlo), ale zase som si nejako nevšimla, že kniha bude vo veršoch. A neprišla som na to ani prvých 30 strán, pretože som si myslela, že mám zle naformátovanú knihu.

Milí autori. Písať knihu vo veršoch neznamená zobrať súvislý text a nasekať ho na riadky po päť slov. Aj keď sa verše nerýmujú, stále je tu nejaký rytmus, nejaká gradácia, nejaký význam toho, že tam tie verše sú. Dust of Eden je v tomto naozaj len ako rozhádzaný text. Príbeh ani téma potom bohužiaľ nezachránia niečo, čo sa nedá čítať.

Rovnaký problém má aj môj prvý domáci pokus menom Outsider. Thomas sa pretĺka životom pod prísnou rukou násilníckeho otca. Jediné svetielko nádeje je nová učiteľka v škole, Tara, ku ktorej ho niečo nezadržateľne priťahuje.

Body dávam aspoň za nezvyčajnú dvojicu študent-učiteľka a malú morálnu dilemu, ktorú musia prekonať. Mínusy vidím vo všetkom ostatnom. Najviac zo všetkého na "voľných veršoch", ktoré nespočetne veľakrát prezrádzajú, že sú len rozkúskovaná próza.

Podľa autorky je Outsider čisto osobné dielko, o ktoré sa len rozhodla podeliť, čiže veľa kritiky nie je na mieste. Ak chcete ísť na istotu a skúsiť veršovanú knihu, ktorá vám vezme dych, skúste niečo iné. Ak ste zvedaví, môžete si Outsidera zdarma stiahnuť na Goodreads.

Avantgardne tvarovaná kosodrevina

Povedala som to veľakrát a poviem to znovu: všetky knihy Davida Levithana na mňa pôsobia, akoby bol ten chlap permanentne na drogách. Zároveň tak ja trochu drogujem Davida Levithana, pretože sa pomaly prepracovávam všetkým, čo napísal.

Ak chcete začať s knihami Davida Levithana, The Realm of Possibility nie je práve ideálna voľba. V prvom rade preto, že je strašne chaotická - stačí na chvíľku popustiť našponovanú pozornosť a môžete sa vrátiť späť na začiatok. Všetci máme radi knihy, ktoré nás chytia a nepustia. Pri tejto sa musíte presviedčať, aby ste ju nepustili vy.

Druhý problém je strašná nevyrovnanosť v kvalite. Čaká vás pohľad na skupinku tínedžerov, z ktorých každý bojuje s nejakým problémom - žiarlivosť, súrodenci, sex, láska, náboženstvo... a ako to už býva, niektoré problémy sú wow, a niektoré problémy sú meh. Bohužiaľ, tých, pri ktorých si poviete wow, je podstatne menej.

Čiže, nie. Nie pre teba, nevinný a nezasvätený čitateľ. Aj David Levithan, aj veršované knihy všeobecne majú v ponuke lepšie kúsky.

Bonsaj na výmennom pobyte
Poisoned Apples nie je "román vo veršoch", ale "obyčajná" zbierka básní, ktoré sa točia okolo spoločnej témy súčasných dievčenských problémov.

Očakávania boli vysoké. Using fairy tale characters and tropes, Poisoned Apples explores how girls are taught to think about themselves, their bodies, and their friends. The poems range from contemporary retellings to first-person accounts set within the original tales, and from deadly funny to deadly serious.

Prakticky môžem ísť vetu za vetou a všetky zrušiť. Fairy tale characters -nah. Explores how girls are taught to think about themselves - okej, uznávam, jeden taký tam bol. Ale from deadly funny to deadly serious? Not so much.

Nikdy by mi nenapadlo, že slovo, ktoré na opísanie zbierky použijem, bude povrchné. Až na 2-3 výnimky sú všetky básne písané vyslovene len na efekt, ako keby ste si dali vypracovať prieskum trhu a potom napísali knihu o niečom, o čo si myslíte, že vám zarobí peniaze. Nehovoriac o tom, že vôbec nemáte cit pre poéziu, a tak len krvopotne niečo zosmolíte a nahádžete to do krátkych riadkov.

Takmer všetky básne sú strašne patetické a vyzerajú ako niečo, čo si nájdete v sekcii "vaše vyznania" v časopise Kamarát. Bohužiaľ. Vážne témy ako psychické poruchy alebo znásilnenia si zaslúžia väčší rešpekt, ako ponúka táto kniha.

Turistická značka s cestou ďalej
Ak zalistujete v archíve, nájdete u mňa jeden článok na tému veršovaných kníh - Nedeľná chvíľka poézie - a dokonca recenziu na jednu z tých, ktorá ma očarila tak, že som na ňu myslela ešte mesiac. Veršované knihy sú super a netreba sa ich báť. Tie dobre napísané sú malá emočná bomba, ktorú by ste si nemali nechať uniknúť. Tie zlé... tie zlé aspoň ubehnú rýchlo.

Čítajte, inšpirujte sa... a nezabudnite sa v komentároch podeliť s tipom na veršovačku, ktorú si netreba nechať ujsť.

This entry was posted on streda, novembra 26, 2014 and is filed under , . You can leave a response and follow any responses to this entry through the Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre (Atom) .

4 komentárov

Ja mám poéziu rada čím ďalej tím viac a s pomenovaním o akú figúru ide som sa nikdy nijak netrápila. Niektoré kúsky k človeku jednoducho hovoria a ak pozorne načúva, dokáže ho to pohltiť. Mnohé knihy majú v sebe zakódovanú poéziu alebo len tak pohodené básničky a je to podľa mňa geniálne.

Skúšala si napríklad Slammed? Od Colen Hoover? Alebo The sky is everywhere od Jandi Nelson?

Čítala som od Jandy Nelson I'll Give You The Sun, a The Sky is Everywhere mám teraz požičané doma :D A Slammed ešte nie, ale je to na zozname, keď to teraz vychádza slovensky :)
Lisa Schroeder napísala okrem veršovaných jednu knihu tak, že niektoré kapitoly sú normálny text, a niektoré sú básne. Nie je to vyslovene tak, že by tam boli iba vhodené, ale píše ich hrdinka a pekne to dopĺňa jej pocity. Volá sa to Falling For You a presne ako vravíš, spravilo to z toho niečo úplne úžasné.

Na poezii mě člověk nijak moc neužije, i když je fakt, že jsem zatím poezii četla jen v rámci povinné četby. A takový Máj tě od poezie celkem zaručeně odradí. Ovšem je pravda, že teď nedávno jsme probírali beatniky a četli jsme si ukázku z Kvílení od Allena Ginsberga a to se mi kupodivu i přes to pojetí a téma docela líbilo. Takže bych tu poezii asi neměla vyloženě zavrhovat. Navíc mě to I Don't Want To Be Crazy vážně zaujalo, takže se na to možná mrknu. :)

Mám pocit, že keby nám poéziu nenútia na povinnom čítaní, tak by ju možno čítalo viac ľudí. Aj ja som si odniesla zo školy taký pocit že "meh poézia", a keď som sa ku tomu dostala sama, tak to bolo už o niečo lepšie. Stačí si nájsť niečo, čo sa človeku trošku páči, a už to celkom ide :)

Zverejnenie komentára

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...