2x MINIRECENZIA: edícia Dve dosť dobré dilógie  

Posted in , ,

Sladké a romantické
Cora Harrison: Jane Austenová
Očakávania: nejaké čudné moderné oné plné slangu a moderných cool výrazov, jednoducho nehanebné vykorisťovanie mena Jane Austenovej.

Prekvapenie prvé: Jenny, hlavná hrdinka tejto knihy, skutočne existovala. Táto séria je úplne klasická historická fikcia, v ktorej si autor vezme nejakú reálnu osobnosť a na základe toho, čo sa o jej živote zachovalo, sa príbeh snaží zbeletrizovať.

Prekvapenie druhé: historická atmosféra. Nič mi nevie pokaziť pôžitok z historickej fikcie tak ako moderná mentalita - alebo keď je zo scény cítiť, že ju autor napísal na základe niečoho, čo videl v televíznom seriáli. Áno, pri pohľade na tú obálku sa možno ťažko verí, ale dobová atmosféra s dobovou mentalitou tam naozaj je.

Čiže inými slovami: Jane Austenová bola moja najlepšia kamoška je úplne normálna historická fikcia pre dievčatá, po ktorej budete mať chuť ostať v dobovej atmosfére ešte chvíľu dlhšie a otvoriť si nejakú originálnu Austenovú. Hlavné hrdinky - Jenny a Jane - žijú presne ten istý život ako ich staršie kolegyne v Austenovej dielach, chodia na plesy, zoznamujú sa s čudnými ľuďmi alebo sa *šokovaný nádych* boja o stratu dobrej reputácie. Len to (logicky) nie je také komplexné.

Šla som do prvej knihy s istými obavami, skončila veľmi milo prekvapená. Ak na tom chcete byť rovnako, nemali by ste čakať veľmi originálny dej, ale skôr sa naladiť na vlny tej historickej atmosféry a sledovať, kam všedný život hrdinky zanesie.

Pokračovanie - Jane Austenová mi prebrala frajera - funguje na úplne rovnakom princípe, len hrdinky vymenia teplo domova za okúzľujúce tanečné sály v meste Bath. Ústredná línia sa uzavrie a na konci vám normálne príde ľúto, že ďalší diel nebude.

Táto séria je pre mňa super príkladom oddychovky, akou občas rada preložím sériu dlhých a prekombinovaných fantasy alebo vážnych contemporary, keď nemám chuť nič z toho čítať a potrebujem zmenu. Číta sa rýchlo, postavy a ich svet si vás postupne získajú, a v najhoršom možnom prípade dostanete akurát tak chuť začítať sa do nejakej klasiky.

Hnusné a realistické
Ellen Hopkins: Tricks
V Tricks nenájdete jeden, dva alebo tri... ale rovno päť uhlov pohľadu. Eden je dcéra pastora, Seth tajne gay, Whitney sa cíti pri dokonalej staršej sestre prehliadaná, Ginger sa stará o celý kŕdeľ mladších súrodencov a Cody práve zistil, že jeho nevlastný otec je vážne chorý.

Anotácia sľubovala niečo v zmysle, že aj keď sú všetci hrdinovia rozdielni, ich cesty sa napokon spoja - ale keď sa na 75% knihy hrdinovia ešte ani nestretli, začala som byť fakt otrávená. Načo päť uhlov pohľadu? Načo tak komplikovane?

Spojenie, ktoré postavy čaká, je totiž v metaforickom slova zmysle: všetci začnú žiť z toho, že sa rôznymi spôsobmi (ako striptérky, eskortná služba, domácimi pornovideami...) predávajú na sex.

Tri štvrtiny prvej časti sú teda skôr naťahovanie o tom, čo hrdinov konečnej situácie doviedlo. Povzbudivé je, že sa päť uhlov pohľadu vôbec nemýli. O niečo menej to, že ak vás jeden zaujme, trvá NEKONEČNE dlho, kým sa k nemu autorka opäť dostane.

Tricks je preto taká plus/mínus priemerná kniha - záleží na vašom vzťahu k veršovaným knihám a samotnej téme. ALE, ak si ju zoženiete spolu s pokračovaním Traffick, ktoré celkom nečakane po siedmich rokoch od jednotky zrazu vyšlo, posunú sa vašej dojmy CELKOM inam.

Traffick totiž začína presne v momente, keď Trick končí, všetci hrdinovia sú nejakým spôsobom úplne v prdeli a musia sa zo svojej novej životnej situácie vysekať. Ako sa vyrovnajú s tým, čo prežili? Podarí sa im vrátiť späť k normálnemu životu? Ako sa problémy dotkli ich rodín? Majú vôbec nádej, ak ich okolie vôbec nepochopilo príčiny, prečo sa to všetko stalo?

Tricks a Traffick sú skrátka príklad série, kde je celok OVEĽA viac ako samotné súčasti. Ellen Hopkinsová na vás zase raz vytasí pestrú zmesku - hrdinovia sú chlapci, dievčatá, homo, hetero, zadaní, nezadaní, bohatí, chudobní, čelia rôznym problémom... a ich typ a spracovanie patria medzi autorkinou tvorbou k tomu lepšiemu.

Čiže akokoľvek často frflem na nepotrebné nadväzovania na uzavreté príbehy - táto pôvodne stand-alone potrebovala pokračovanie ako soľ. Ak sa nebojíte, že pre vaše potešenie budete musieť čítať nie jednu, ale až dve knihy, a chcete s Ellen Hopkinsovou niekde začať, vrelo odporúčam.

Jay Asher: Mŕtve dievča neklame  

Posted in , ,

Ahojte, chlapci a dievčatá. Tu je Hannah Bakerová. Živá a vysielajúca stereo.

Žiadne ďalšie vystúpenia. Žiadne opakovania. 
A tentokrát naozaj žiaden prídavok.

Dúfam, že ste pripravení, lebo sa vám práve chystám vyrozprávať príbeh svojho života. Presnejšie, prečo môj život skončil. 

13 hlúpych maličkostí
Že Hannah Bakerová spáchala samovraždu vedia všetci - prečo to spravila, nevie nikto. Claya jej smrť mrzí možno trošku viac než ostatných - Hannah sa mu páčila a keby dostal príležitosť, rád by ju pozval von. Škoda, že už nedostane.

Nejaký čas po jej smrti mu však doma pristane krabica plná magnetofónových pások... z ktorých sa ozve Hannah. Čo páska, to "list" jednému z ľudí, ktorí Hannah dohnali k samovražde. Vypočuť si musíte všetky. Všetky ich musíte poslať ďalej. Inak niekto - niekto, kto vás sleduje - obsah zverejní. A o tom, že Hannah zomrela aj kvôli vám, sa dozvie úplne každý.

Ale... Clay si nespomína, že by Hannah niekedy ublížil. Dostali sa k nemu kazety omylom? Viní ho Hannah za to, že niečo neurobil? Alebo spravil niečo malé, čo preňho neznamenalo nič, ale Hannah to zasiahlo oveľa viac?

Práve toto bolo to, čo ma na knihe dostalo najviac: vedela som, že tá kniha existuje, že v nej mŕtve dievča rozpráva o príčinách svojej smrti na kazetách... ale nevedela som, že bude Hannah viniť konkrétnych ľudí. Predstavte si, že môžete niekomu nenávidenému povedať všetko, čo si o ňom myslíte - a ten človek vám nebude oponovať, vypočuje si vás až do konca a nemá vám to ako vrátiť. Vy tu už predsa nebudete.

1 mŕtva dievčina
Hannah a jej obžaloby sú sila. Vôbec nie pre obsah, ale pre ten pomstychtivý tón, ktorý kniha nahodí: Hannah je nádherne zatrpknutá - alebo otravne sebecká, záleží na uhle pohľadu. Mŕtve dievča neklame je veľmi známa kniha a toto bola jedna z vecí, ktorú som si pamätala z mnohých recenzií: Hannah je strašne nesympatická a namiesto toho, aby ju človek ľutoval, ju začne nenávidieť.

Mám za sebou množstvo kníh o samovraždách a Mŕtve dievča neklame je veľmi iná kniha. Možno preto, že vyšla už v roku 2007, dávno pred tým, než nám autori začali hrať na city s romantickými depresiami - a ktoré sa vám naviac snažia nahovoriť, že ak chcete niekto spáchať samovraždu, musí sa mu stať jedine niečo vážne zlé, čo otrasie celým jeho svetom.

Zrazu je tu Hannah, ktorá je "len" nešťastná, lebo ju niekto "len" plesol po zadku alebo "len" v škole ohovoril, a podľa mnohých ľudí sa s tým, že ju ľudia nerešpektujú, nepočúvajú a neveria jej, mala proste vyrovnať, lebo sú to bežné veci. A ona za to ešte viní ľudí - no hanba. Hannahine dôvody vás ani nešokujú, ani nezasiahnu ako niečo napínavé a tragické, lebo knihe nejde o to hrať sa na hollywoodsky trhák. Namiesto toho jej ide niečo iné: atmosféru a vybranie si pointy, ktorá sedí najviac vám.

1 jedinečná kniha
Mŕtve dievča neklame je veľmi iná kniha, ako tie, na ktoré ste z posledných rokov zvyknutí, pretože je také "prízemné" ako sa len dá. Clay Hannahine pásky zoberie, túla sa s nimi po meste, počúva. A zmyslom knihy nie je ochkať nad originalitou každého dôvodu, ale zamyslieť sa práve nad tým, prečo sú také nepodstatné. Je to ako presný opak toho, čo by ste čakali. Nečudujem sa, že sa ľuďom niekedy nepáči.

Ale chcela by som, aby takýchto kníh vychádzalo viac: kníh, ktoré sú priamočiare a surové, ich hrdinovia sa vám nesnažia zapáčiť, čítajú sa jedným dychom a zanechajú vo vás pocit prázdna. Mám dosť ukvákaných hrdiniek a ich prehnane tragických osudov - chcem viac tohto. Každodenných problémov, obyčajného života, tých len, nad ktorými mávneme rukou. Rozčítala som knihu niekedy večer a takmer v tú noc nešla spať. Mŕtve dievča neklame je skvelé, prinúti vás zapremýšľať a bude jedna z tých kníh, na ktoré len tak nezabudnete.

Neal Shusterman: Challenger Deep  

Posted in , ,

Caden Bosch má 15 rokov, dobré známky, hromadu záujmov. Má priateľov, milujúcu rodinu, život bez starostí.

Caden Bosch je plavčík na lodi plnej divných ľudí. Deň čo deň sa síce koná kokteil párty, ale keď vás každú chvíľu niekto hodí do dela, kapitánov papagáj plánuje vzburu a cieľom výpravy je potopiť sa na dno priekopy... tak niet divu, že Caden najradšej trávi čas v náručí vyrezávanej dievčiny na prove, ktorá je presvedčená, že ju všetci námorníci tajne ohovárajú.

Caden Bosch sa zbláznil. Nie zo dňa na deň, postupne. Žiadna náhla trauma, žiadne dramatické triky: Cadenov mozog jednoducho prestal udržiavať zdravú chemickú rovnováhu a Caden ochorel. Iba chvíľu potrvá, kým si to ľudia naokolo všimnú.

Toto vám síce anotácia zamlčí, ale aj tak vám to priebehu prvých 30 strán dôjde, a ja nemám chuť skrývať vám to v metaforách o lodi na rozbúrenom mori. Z časti preto, lebo vám chcem povedať, čo máte čakať. Ale hlavne pre niečo iné - lebo autor vám síce veľa vecí nepovie, ale zároveň ich pred vami neskrýva. A to je to, vďaka čomu je Challenger Deep také wow.

Veľmi dlho som rozmýšľala, ako vám túto knihu opísať, ale urobím to nakoniec úplne najjednoduchšie. Kapitoly z Cadenovho "normálneho" života sa striedajú s kapitolami, kde je Caden na lodi. Ak sa napríklad Caden na lodi zoznámi s novým členom posádky, v nasledujúcej kapitole z reálneho sveta zistíte, že na psychiatriu prišiel nový pacient.

Kapitoly z reálneho života sú skvelé - cením si každú jednu knihu, ktorá rozpráva o tom, ako duševná choroba u človeka prepuká, ako si hrdina ani neuvedomuje, že zrazu vníma svet inak, ako je preňho všetko jeho správanie normálne, ale pritom ide dolu z kopca. Ale tie kapitoly z lode, tá jedna veľká metafora o strachu a páde do hlbočiny - TO je sila.

Ilustroval autorov syn,
"skutočný" Caden Bosch.
Neviem, nakoľko bude práve toto baviť vás, ale ja som si toto striedanie dvoch pohľadov na tú istú situáciu - a hľadanie toho, ako sú prepojené - neskutočne užila. Je totiž rozdiel, keď vás autor zasype čudnými výjavmi a nezmyselnými metaforami, ktoré za ten svet nechápete a máte pocit, že čítate hromadu pseudo-poetických hovadín. A je niečo iné, keď sú tieto výjavy písané tak, že keď sa hrdina pozrie na more s myšlienkou, aké by to bolo hodiť sa cez palubu, presne viete, čo to má znamenať. Len si to predstavte s niečím menej prvoplánovým, lebo áno, táto kniha má na viac.

Prečítala som kníh o duševných chorobách fúru a táto je úplne iný level - práve preto, ako vám autor podsúva z informácie len kúsok a zvyšok vás nechá domyslieť. Čo znamená toto? Ako sa do situácie na lodi premietne niečo iné? Ak máte radi knihy, kde sa vám pri čítaní postupne rozsvecujú na hlavou "Ahááá!" žiarovky a po prečítaní máte chuť vrátiť sa späť na začiatok a pozrieť sa na veci znovu v novom svetle - toto je jedna taká.

Mohla by vám o metaforách básniť ešte dlho a vybrať na ukážku tie naozaj silné, ale nebudem vám kaziť prekvapenie z toho, čo všetko sa vo vnútri skrýva. Challenger Deep je úžasne premyslené a majstrovsky napísané. Nechcem vám túto knihu opisovať ako emočnú jazdu na rozbúrenom mori - ale ako niečo, čo veľmi otvorene hovorí o zmätených pocitoch a nerobí z duševnej choroby len element v romantickom príbehu. Vo mne bude rezonovať ešte dlho. Neváhajte a prečítajte si to.

Veršované knihy, zväzok tretí  

Posted in

Mám VEĽMI rada veršované knihy, a tento týždeň som si na GR konečne zložila poličku, kde môžem sledovať, koľko som ich vlastne čítala. Momentálne stojí číslo na 28 a to prakticky volá po novom článku. Čo zaujímavé som od toho posledného čítala?

Jedna kniha príspevku vládne

One je jednou z tých veršovaných kníh, čo mohli byť pokojne aj v próze, pretože ak nejaký rým alebo rytmus majú, nenašla som ho. Vadí to? V tomto prípade vôbec nie. To, čo sa vo "veršovaných miniscénkach" deje, je totiž taká bomba, že to zlé prepáčim. Kľúčové slovo? Dobre zvládnutá téma.

Hrdinkou tejto knihy sú siamské dvojčatá. Grace a Tippy majú dva samostatné trupy, no zdieľajú vnútorné orgány v brušnej dutine. Rozprávačkou je tá zakríknutejšia a introvertnejšia polovička Grace, ktorá sa zahľadí do pekného chlapca, no keďže si uvedomuje, že z toho nikdy nič nebude, neodváži sa dúfať vo viac.

Ibaže zavrhnúť túto knihu ako pochybnú romancu s divným twistom by bola FAKT HLÚPA VEC. Väčšina knihy je totiž o situáciach z bežného rodinného života, ktorý sa netočí len okolo toho, že sú dvaja členovia rodinného kruhu spojení v jedno telo. Rodičia bojujú s finančnou krízou, sestra s túžbou stať sa baletkou, dvojčatá s cestou do obchodu po mlieko alebo tým, keď sa jednej nechce variť a druhej áno.

A práve tieto detaily pre mňa robia z knihy s takouto témou niečo, čo je zrazu oveľa skutočnejšie a reálnejšie, a nie len založené na "omg siamské dvojčatá, ktorým sa všetci smejú". Páčilo sa mi to, má to dušu a ešte aj v takom frfľošovi ako ja to vykresalo nejakú tú emóciu. Prečítajte si to.

Nápad dobrý, ale nah

Hideous Love má všetko, čo by som na veršovanej knihe mala milovať:

• super hrdinku: vzdelanú, kreatívnu, citlivú a inteligentnú Mary Shelley
• tému, ktorú nedostanete tak často: ...kedy ste naposledy čítali knihu o... ííííí, Mary Shelley!!!
• reálny historický základ: aké to asi bolo roadtripovať Európu v devätnástom storočí s Lordom Byronom?
• a vášnivú, tragickú, zakázanú lásku. Och!

A predsa to nevyšlo. Pretože pri pohľade na to, čo sa v knihe deje (a špecificky koľko ľudí tam umiera), cítite presne toľko, čo pri pohľade von z okna. Áno, občas tam možno je niečo zaujímavé, ale inak vami nejaká tá príjazdová cesta alebo okná bytovky veľmi nepohnú.

Hideous Love ma bavilo čítať pre príbeh, nie pre zážitok. Na jednej strane máte pútavé scény, zaujímavé vzťahy a (pokiaľ náhodou neštudujete anglickú literatúru a viete všetko vopred) šokujúce vyvrcholenie. Ibaže verše - základ veršovanej knihy - sú sterilné a nudné, emócie utlmené. Toľko potenciálu, aghr!

Ak je na tom celom niečo dobré, tak aspoň to, že ma ďalšia autorkina kniha tak (v zlom) neprekvapila. Wicked Girls je kvalitou na úplne rovnakej úrovni, čiže ak nemám vkus ja a ktorákoľvek z tejto dvojice vás chytí za srdce, neváhajte a pokračujte ďalej.

Témou tejto sú salemské procesy s ľuďmi obvinenými z čarodejníctva rozprávané z pohľadu dievčat, ktoré obviňujú susedov a všetci v dedine im to bezvýhradne žerú. A ako som povedala, platí to, čo predtým - skvelý nápad, biedne spracovanie. Ach, škoda.

Vykúri sa z hlavy o dva týždne

By the River. Pamätám si, že tam bola nejaká potopa. A bratia. A niekto v tej potope zahynul...? Alebo to bola iná kniha a tu im odplavilo dom? (BOLA tam vôbec tá potopa???)

Urobila som kritickú chybu a poznačila som si pri čítaní len tri odrážky: nezaujímavý dej, nezaujímavé postavy, suché verše. Bohužiaľ, viac vám k nej fakt neviem povedať.

Elevated. Pane bože. Oni boli v nejakom výťahu. Like, do you get it? Elevator. Elevated.

Našťastie si tu pamätám aj viac - hrdinovia sú po rozchode, náhodou sa stretnú vo výťahu a cestou sa zaseknú. Scény z prítomnosti sa striedajú s flashbackmi do minulosti a na konci knihy vás čaká odhalenie, ktoré vás má prekvapiť. Mňa viac prekvapuje, že som si tesne pred publikovaním tohto príspevku na tú knihu spomenula. Ešte aj v tom zozname, čo na GR mám, som ju dokázala dvakrát prehliadnuť.

Pri Love and Leftovers som najprv neveriacky pregooglila blog, pretože som si bola ISTÁ, že som o nej už písala. V skutočnosti nie, a tak sa pripravte: z tejto knihy si pamätám, že hrdinkin otec vyhlási, že je gay. Rodina sa rozpadne, hrdinka sa presťahuje a začne na novej škole.

Za ten svet si neviem spomenúť na viac. Lebo myslím, že ma najviac oslovilo práve tých pár veršov, kde sa hrdinka zamýšľa o otcovi - aké bolo jeho manželstvo, ako sa mu darí v novom vzťahu, čo ona a jej vlastné pocity voči celej veci... a zvyšok, to JADRO celého príbehu, o čo v jej novom živote ide, sa pre mňa stratilo. Nuž...

Kiss of Broken Glass. O tejto si pamätám, že mala vo vnútri fakt pekné grafické spracovanie - nehovorím o obrázkoch, ale viete, pekné fonty, osadenie textu, nadpisy... a malo to byť pochmúrne, odohrávajúce sa na psychiatrii a rozprávajúce o vážnych témach. Proste to vyzeralo ako niečo fakt extra, čo si budem pamätať ešte dlho.

A tu presne viem, čo knihu potopilo: autorka rozpráva o niečom, s čím nemá skúsenosti. Pokiaľ si správne spomínam, dokonca to aj v poznámke na konci priznáva, že si všetky pocity človeka, čo sa reže, iba predstavuje.

Ak si túto spomienku predstavujem ja, tak stále vedzte, že to z textu cítiť aj tak. Hrdinke som z jej pocitov neverila ani za máčik máčny a vlastne sa mi celé čítanie zdalo, že všetko, čo sa v príbehu deje, pozorujem odniekiaľ spoza skla. A niečo také vás pri čítaní o téme, ktorá má "zaťať do živého", práve neuchváti.

A napokon, Two Girls Staring at the Ceiling, ach, od tejto som mala očakávania. A ach, asi som ešte nečítala tak ťažko zrozumiteľnú veršovanú knihu.

Anotácia sľubovala dve dievčatá, ktoré sa ocitnú v jednej nemocničnej izbe so spoločnou diagnózou. To je pravda - ale ja som spolu s tým čakala, že sa príbeh bude točiť okolo ich spoločného vzťahu a prežívania v nemocnici. Moja chyba, lebo nie, nemocnice je minimum a každé z dievčat rozpovedá svoj vlastný životný príbeh.

Dodatočne som zistila, kde nastala chyba: túto knihu potrebujete vo fyzickej verzii, aby ste rozprávanie dvoch dievčat videli vedľa seba na dvojstranách, kde si predstavíte, ako leží každá na jednej strane miestnosti a premýšľa si o svojom. Fakt skvelý nápad, nemyslíte? Ak sa mi táto vec dostane do rúk v 3D podobe, dostane odo mňa druhú šancu.

***

Čo si treba odniesť z tohto príspevku? Že ak ste čítali veršovanú knihu a nudili sa nasmrť, možno ste len nečítali tú správnu. Vyberte si niečo lepšie - a napíšte mi do komentárov tip na ďalšie kúsky. Veršované knihy sú super a ak viete po anglicky, netreba mať predsudky.

4x MINIRECENZIA: edícia UKYA - YA z Veľkej Británie  

Posted in ,

Liz Kessler: Read Me Like a Book
Ash má 17 rokov a začína maturitný ročník, v ktorom sa na ňu bude valiť jedna katastrofa za druhou: poháda sa s ňou najlepšia kamoška, otec sa rozhodne odísť od rodiny, s priateľom jej to prestane klapať a keď pri prvom sexe nepoužijú kondóm, začne to vyzerať aj na neželané tehotenstvo...

Tu - v polovici knihy - som sa šla na internet pozrieť o čom to vlastne je. Lebo ak to má byť rad nešťastných tínedžerských príhod, je to dosť slabé. A predstavte si, čo som z anotácie vyčítala: hrdinka je lesbička a je zamilovaná do svojej učiteľky.

Okej - ale hrdinka na to príde 100 strán pred koncom. 100 strán, ktoré sú tak klišé, až to bolí - každý, komu sa hrdinka prizná, to už "predsa dávno vie", okamžite treba navštíviť gaybar a nájsť si novú životnú lásku behom dvoch kapitol. (A čo slečna učiteľka? No...) Až si nakoniec poviete, že tých milión náhodných problémov v prvej polovici bolo vlastne celkom fajn.

Saci Lloyd: The Carbon Diaries 2015 (Carbon Diaries #1)
"Eko post-apo" so zaujímavým spracovaním (kniha vyzerá ako zošit na denník z recyklovaného papiera, do ktorého si hrdinka lepí výstrižky z novín), ale hlboko podpriemerným obsahom.

V roku 2015 dostane každý obyvateľ Veľkej Británie "CO2 na prídel". Znamená to, že ak si chcete kúpiť napríklad ovocie pestované v Taliansku, zožerie vám transakcia viac CO2 bodov ako pri ovocí z Anglicka, pretože sa pri dovoze cez celú Európu vytvorí viac emisií. A tak ďalej - kúrenie, elektrina, doprava, všetko.

Ibaže príbeh je v podstate nevydarená dráma o tom, ako nový ekonomický systém (+/- nejaké tie vražedné teploty v lete a mrazy cez zimu) rozkladajú manželstvo hrdinkiných rodičov, ako hrdinka chodí na koncerty, ako píše eseje do školy... a áno, Uhlíkové denníky sú denník v tom najdenníkovejšom slova zmysle, lebo to nakoniec nie je dobrý a pútavý román, ale nudné zápisky o všedných dňoch.

Kevin Brooks: Killing God
Niektoré knihy by som nazvala "blažene pomalé". Viete, ktoré myslím - tie, sa autor dokáže jednej scéne venovať aj niekoľko desiatok strán a vás to stále baví. Táto kniha takou scénou začína: pätnásťročná Dawn sa vyberie prejsť. Vonku prší a z toho, ako to autor opisuje, začne byť nepríjemne aj vám.

Táto "úvodná" scéna sa tiahne až do polovice a keď skončí, začne vám byť za ňou smutno. Dokonca som mala pocit, akoby sa tu zasekol aj autor, rozpísanú knihu odložil a keď sa k nej po nejakom čase vrátil, nevedel sa do tej fantastickej atmosféry opäť vžiť.

Čiže slovo dostane príbeh: Dawn žije po náhlom zmiznutí otca sama s neschopnou matkou. Navštívia ju dve jej spolužiačky, ktoré sa s ňou normálne nerozprávajú. Do toho vstúpi backstory o tragickom vzťahu Dawn a jej otca, ktorý jej spravil NIEČO veľmi zlé. Plus mínus niečo okolo a hľa, záverečná scéna.

Všetko dejové, čo sa v tejto knihe udeje, sa stane až v druhej polovici. Knihy, ktorá má len 240 strán. Nápady nie sú zlé, Dawn a jej myšlienkové pochody fajn... ale je strašná škoda, že to autor nahustil jedno cez druhé a vlastne v konečnom dôsledku nedal dosť priestoru ničomu. Po tak skvelo napísanom úvode je to normálne až smutné, lebo ak by sa autor tak neponáhľal, bola by to naozaj skvelá kniha.

Louise Reid: Lies Like Love
Audrey má depresiu, trpí insomniou a halucináciami. Jej starostlivá matka sa ju preto rozhodne odviesť na pokojný vidiek, kde bude môcť Audrey venovať každú možnú minútu. Audrey teda nastupuje na miestnu školu, bojuje so svojou chorobou, nájde chlapca, do ktorého sa zamiluje...

...a prvých 100 strán si kladiete otázku: Načo toto preboha čítam? Áno, je to dobre napísané... ale... nič viac...

A potom vám niekedy okolo polovice začne dopínať, že veci nie so také, ako sa zdajú... čo je pravda a čo iba výmysel hrdinkinej chorej mysle? Kniha má 460 veľmi husto popísaných strán a prostredná tretina je BOHOVSKÁ. Predstavte si to ako druhý diel Mary Dyerovej, keď sme ešte nevedeli, či sú jej halucinácie pravda alebo výmysel. 

Ale posledných 100 strán je TAK. NEUVERITEĽNE. FRUSTRUJÚCICH! Napätie rastie, vyvrcholenie sa blíži... a hrdinka sa zrazu z kapitoly na kapitolu začne správať ako padnutá na hlavu - a obviňovať ľudí, ktorí sa jej doteraz všemožne snažili pomôcť a ona im o svojich problémoch celú knihu úmyselne klame, že si nič nevšimli, že jej nijako nepomohli, že nevypočuli volanie o pomoc skryté v hĺbke jej duše... Chápem, o čo sa autorka snažila - ale tragicky jej to nevyšlo a namiesto prežívania "psychologickej drámy" mám chuť hrdinkou iba zatriasť.

Autorkina prvotina Black Heart Blue (-recenzia-) je fantastická. Toto? Sľubný úvod, fenomenálny stred, otrasný, OTRASNÝ koniec. Obrovské sklamanie a množstvo premrhaného potenciálu. Škoda, fakt škoda.

Francesca Zappia: Vymyslela som si ťa  

Posted in ,

Keď mala Alex sedem rokov, stretla Modroočka: úžasného chlapca s úžasnými modrými očami, ktorý - počas tých niekoľkých spoločných minút - objavil cestu k jej duši. Ako? Povedal, že sa mu páčia Alexine červené vlasy. 

O desať rokov neskôr sa začína nový školský rok a Alex stretáva Milesa. Stačí jeden pohľad do očí a... a prekvapivo veľa strán, kým si Alex uvedomí, že si Modroočka nevymyslela, a Miles je rovnako úžasný, ako v jej detských spomienkach.

Jop. Sorry. To je celá pointa. Nie to, že "Alex je schizofrenička a každý deň zvádza ťažký boj, aby rozoznala skutočnosť od halucinácie". Ale chlapec. Zlá roztlieskavačka. A prapodivná backstory o svetelnej tabuli, ktorá vraždí dievčatá. Želám si, aby som si ja vymyslela toto

Zniem kyslo. Áno, ja viem. Mám dôvody. Prvým je staré známe sklamanie z toho, že som zase raz nedostala príbeh, kde by bola duševná choroba viac než ozvláštnenie. Dokonca mám tichý pocit, že autorka proste len potrebovala logický dôvod na záverečný zvrat, tak šla na internet a použila prvé, čo jej google vyhodil: schizofréniu. Takže Vymyslela som si ťa nie je príbeh o dievčati so schizofréniou - je to príbeh, do ktorého bola schizofrénia len vsunutá. A nedovolím si hodnotiť nakoľko realisticky, ale aj s mojimi obmedzenými znalosťami mám VEĽKÉ pochybnosti, či to vôbec schizofrénia JE.

Ale druhý - a oveľa väčší, pretože som vďaka nemu knihu otvárala KAŽDÝ. JEDEN. KRÁT. s čoraz väčšou nechuťou - je slovenský preklad. Ó - môj - bože. Rovnako ako Šťastná sedmička (-recenzia-) nie je Vymyslela som si ťa preložené, ale slovo za slovom preklepané: s anglickým slovosledom, nulovou nápaditosťou, množstvom preklepov a amatérskych kalkov, aké znejú od študentov prekladateľstva v prvom ročníku, ale NIE od profesionálneho prekladateľa. Ak je na tejto knihe ČOKOĽVEK dobré, slovenský preklad to vzal, rozdupal, rozžuval a vypľul do podoby, v ktorej som to čítala. Áno. Až také zle.

Pri posledných 100 stranách bolo zle aj mne, kedykoľvek som si povedala, že sa idem premôcť a skúsiť to dočítať. Lebo príbeh sám o sebe nie je vyslovene tragický - hrdinka chodí do školy, zamiluje sa, sem-tam berie lieky. Otrepané "nikto sa to o mne nesmie dozvedieť, lebo by sa mi celá škola smiala". Jednoducho sivý priemer, ktorý by som inak zhrnula v minirecenzii, lebo vlastne nie je o čom rozprávať.

Ale kombinácia odfláknutej duševnej choroby a slovenského prekladu to posunula na niečo, čo si zaslúži celý článok. Pokiaľ toho veľa o duševných chorobách netušíte (a sľúbite mi, že sa to z kníh ako táto nebudete učiť), okej, čítajte si to ako stredoškolskú romancu s netradičným zvratom. Ja len hovorím, že keď duševné choroby a romantika, existuje množstvo kníh, ktoré tému zvládajú decentnejšie - a sú dokonca aj lepšie napísané. Alebo minimálne nemajú taký zlý preklad.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...